Pravda o katastrofe černobyľského reaktora

Pravda o katastrofe černobyľského reaktora


V poslednom mesiaci je to už 20 rokov od uplynutia katastrofy reaktora v Černobyle, „Lichtsprache“ (Svetelná reč) preto uviedla reportáž o skutočnom pozadí katastrofy. S týmto cieľom som nadviazala kontakt s bývalým aktivistom Greenpeace Wernerom Altnickelom, ktorý však podrobnejšie informácie redakcii poskytol až po vyjdení aprílového čísla. O ne sa chcem teraz podeliť s čitateľmi. Tu je jeho správa.

V roku 1987 som začal s prácou v Greenpeace, a mojimi ťažiskami sú atóm, alternatívna energia a klíma. Od toho času staviam fotovoltaické zariadenia a v roku 1997 som dostal Nemecku solárnu cenu od Euro-Solar. Naďabil som na článok z roku 2003 s Prof. Lengfelderom z Inštitútu pre výskum žiarenia Otta Huga „Piknik s Geigerovými počítačmi“, a pán Pflugbeil mi potvrdil svoje pozorovania.

Černobyľské reaktory boli použité pre sovietsky program hviezdnych vojen. V záverečnej fáze výstavby malo vzniknúť spolu 16 atómových elektrární na prevádzku gigantického, 150 metrov vysokého poľa mikrovlnných antén s priemerom 35 kilometrov, porovnateľného s americkým zariadením HAARP v Gakone, v štáte Alaska. Podľa filmu staníc NDR/ARTE z roku 1998 černobyľský reaktor vyletel do vzduchu až po 20-sekundovom zemetrasení potom, čo boli pozorované neobyčajné modravé svetelné úkazy. Skutočné príčiny nešťastia boli vyhlásené za tajné a súvislosť s lúčovou zbraňou sa v žiadnom prípade nemala dostať na verejnosť. Obrázky zo sústav antén boli cenzurované.

Sovieti už v 60-tych rokoch ožarovali americké veľvyslanectvo v Moskve vlnami na manipuláciu mysle. Podľa skalárneho vedca podplukovníka Toma Beardena boli v rokoch 1985 a 1986 sovietskymi skalárnymi zbraňami zničené americké lietadlá a ponorka. Podľa denníka „India Daily“ v súčasnosti majú mnohé štáty takéto skalárne zbrane na ovplyvňovanie životného prostredia a ľudí.

Vojny vedené ovplyvňovaním počasia prebiehajú už dlho, aj keď sa z dôvodu politickej korektnosti o tom skoro vôbec neinformuje. Tak na západe, ako aj na východe vlády nechcú svoje obyvateľstvo „znepokojiť“ poznatkami o týchto zbraniach, preto sa o tom mlčí.

Ruskí prezidenti o experimentoch vedeli. Chruščov v roku 1960 vyhlásil, že tieto nové zbrane dokážu zničiť všetok život na Zemi. A Brežnev v roku 1975 v rozhovoroch SALT skúšal docieliť zákaz týchto zbraní.

Už v deň dvojstého výročia amerického dňa nezávislosti v roku 1976 sa sovieti so svojim skalárnym interferometrickým vysielačom (tzv. ďateľ) začali v USA elektronicky angažovať. Cieľom bolo vyvolať obrovské zemetrasenie v oblasti Los Angeles tak, že ruská skalárna zbraň mierila na túto oblasť. V apríli 1986 nakoniec malá tajná americká akčná skupina zasiahla do tohto pokračujúceho vyvolávania zemetrasenia. Pomocou špeciálneho elektronického zariadenia táto skupina zničila vzdialený ruský skalárny vysielač. U skalárneho vysielača, nachádzajúceho sa v blízkosti černobyľských reaktorov, pritom došlo k obrovskému elektromagnetickému výboju. Tento indukoval explóziu atómového reaktora.

Skutočná príčina Černobyľskej katastrofy

(úryvok z filmu NDR/ARTE z roku 1998)

V júli 1986, dva mesiace po strašnej katastrofe v Černobyle, KGB vydáva zoznam s prísne tajnými pokynmi. Celkom na začiatku zoznamu stálo: Skutočnú príčinu nešťastia sa nikto nesmie dozvedieť.

Jeden muž sa však predsa chcel dopátrať pravdy: atómový fyzik Konstantin Pavlovič Čečerov. Neustále liezol do ruiny reaktora, dokonca až pod sarkofág, ktorý obklopuje zničený reaktor č. 4. Pritom nachádzal nezvyčajné stopy nešťastia, ktoré nezodpovedali oficiálnej verzii, ktorá bola v tom čase šírená na verejnosti.

V roku 1990 Čečerov nadviazal kontakt s ruským geofyzikom Michaelom Čatajevom. Tento vlastnil tajné seizmogramy, dôkazy skutočnej príčiny nešťastia. Čečerov a Čatajev si dohodli stretnutie.

Čečerov: „Pracoval som vtedy v Černobyle a dovolenku som trávil v Moskve. Chceli sme sa stretnúť v inštitúte, ale k tomu nedošlo, iba sme spolu telefonovali. Telefonicky mi potom všetko potvrdil, seizmogramy, ktoré skutočne existujú, a že je presvedčený, že v hre bolo zemetrasenie. A že má strach hovoriť.“

Čečerov sa Čatajevom nikdy nestretol. V roku 1995 Čatajev bez stopy zmizol. Dôkazový materiál sa však medzičasom objavil v Moskve, v Inštitúte pre geofyziku. Odvtedy uznávaní ruskí vedci bijú na poplach.

Vladimír Strachov z Inštitútu pre geofyziku: „Bolo by treba zmobilizovať vedeckú verejnosť mnohých krajín – predovšetkým v Európe. Ak sa také niečo stane niekde ešte raz, bude to strašné.“

Nešťastie z Černobyľu dňa 26.4.1986 bolo zatiaľ najhoršou katastrofou v atómovej elektrárni. Černobyľ sa stal symbolom neuveriteľnej hrôzy. Svet odvtedy žije v neustálom strachu pred ďalším supernešťastím. Koniec koncov, v súčasnosti máme skoro 500 atómových elektrární po celom svete. Úrady vtedy začali s evakuáciou obyvateľstva z najviac postihnutých oblastí až 36 hodín po nešťastí. Počas prvých dní po nešťastí boli všetky informácie zadržiavané. Sovietski experti si najskôr chceli spraviť obraz o závažnosti nešťastia. Veľké časti Európy boli zasiahnuté masívnym rádioaktívnym spadom. Tak vysoké hodnoty ešte nikdy neboli namerané. Viac ako 20 krajín muselo zakázať konzumáciu zaťažených potravín. Dokonca Laponsko za polárnym kruhom bolo ťažko zamorené. Extrémne vysoká rádioaktivita prekvapila vedcov na celom svete. Stotisíce sobov bolo potrebné zabiť, ich mäso muselo byť zničené.

Sovietsky štát chcel svetu ukázať, že má situáciu pod kontrolou, a tak ihneď po nehode začali zúfalé záchranné práce. Akcie, aké dejiny ľudstva dovtedy nepoznali, pretože proti vražednému žiareniu boli záchranári prakticky bezbranní. K záchranným čatám sa čoskoro pridala aj skupina vedcov. Jedným z nich bol atómový fyzik Konstantin Pavlovič Čečerov. Vedec sa na záchranárske práce prihlásil dobrovoľne, z vedeckého záujmu. Čečerov mal skúmať teplotné žiarenie. Žiadne však nezistil, ruina reaktora mala iba 24 °C, a to počas horúceho letného dňa s teplotou 35° v tieni. „Lietali sme aj v noci a merali. Budova vtedy vychladla na 14 až 15 °C, iba otvorené jadro reaktora si zachovalo svojich 24 °C.“

Čečerov a jeho kolegovia dokonca vstúpili do ruiny, aby priamo namieste hľadali zdroje tepla. Ale ani tam nič nenašli. Vedci sa však nevzdávali, chceli zistiť, ako sa katastrofa udiala. Čečerov a jeho ľudia sa nakoniec osmelili a vydali sa do srdca zničeného reaktora. „Vliezli sme do reaktorovej šachty a po štyroch sme liezli do bývalého velína nad reaktorom. Boli sme dokonca aj v priestoroch pod reaktorom. Nasnímali sme fotografie a videá, zobrali stovky vzoriek a vykonali tisícky meraní. Až potom sme pomaly začali tušiť, čo sa s blokom 4 skutočne stalo. A náhle nám bolo jasné: „Oficiálne vysvetlenia z roka 1986 vôbec nezodpovedali tomu, čo sme tam videli.“

Nešťastie v Černobyle bolo tvrdou skúškou novej politiky Glasnosť. Generálny tajomník Gorbačov vystúpil na verejnosť s osobným vysvetlením ku katastrofe. Zároveň však – v júni 1986 – KGB odovzdala vysokým politikom a úradníkom tajný zoznam s jednoznačnými pokynmi, ktorých sa každý z nich mal držať. Bod 1 zoznamu: Všetky informácie, ktoré odhaľujú skutočné príčiny katastrofy, sú prísne tajné.

Koncom augusta 1986 sa sovietska delegácia zúčastnila na konferencii vo Viedni. Pod vedením Valerija Legassova bola plénu pozostávajúcemu z medzinárodných expertov a svetovej verejnosti prezentovaná oficiálna verzia nehody v Černobyle. Podľa tohto oficiálneho vysvetlenia nočnú nehodu reaktora zapríčinilo ľudské zlyhanie. V dôsledku nezodpovedného pokusu, ktorý mal objasniť, čo treba robiť v prípade náhleho zastavenia turbíny. Keď obsluha siahla k núdzovému vypínač, bolo už neskoro. O 1 hodine 23 minúte a 59 sekunde strechu reaktorovej haly odhodila obrovská explózia. Žeravé grafitové trosky padali na hraničiace budovy a mrak rádioaktívnych častíc vystúpil na nočnej oblohe do výšky niekoľkých kilometrov. Pracovníci nočnej zmeny boli predvedení ako zločinci a odsúdení na dlhé tresty odňatia slobody: Sovietske úrady im dávali plnú vinu na katastrofe. Medzinárodná tlač nemala žiaden prístup. Novinári nemali šancu vykonávať vlastné rešerše. A svetové tlač tak vydala úradne vyhlásenú verziu nehody reaktora.

Prasknutý reaktor bol nakoniec zahalený do masívneho betónového plášťa z betónu – pre istotu. No Čečerov a jeho ľudia našli v tomto takzvanom sarkofágu rozostúpené štrbiny. Ani stopy po hermetickom zapečatení ruiny. Zjavne bolo zastavaného aj menej betónu, ako sa oficiálne uvádzalo. Aliancia, ktorá sa Černobyľom zaoberala, prišla napokon k záveru, že existujúci sarkofág je nestabilný a že zemetrasenie alebo iné prírodné katastrofy by ho ľahko mohli zničiť, že aj susediaci blok B je nestabilný a že treba ihneď začať so stavbou nového stabilného betónového plášťa.

Prečo sa začalo uvažovať o zemetrasení? Pretože atómová elektráreň bola postavená práve na mieste, kde sa stretávajú dva obrovské zlomy. Stavebné predpisy, ktoré zakazujú stavbu takýchto rizikových zariadení na zlomoch, vtedy ešte neexistovali. Čečerov: „Stavbári jednoducho nevedeli, akú vzdialenosť od zón so zvýšeným nebezpečenstvom zemetrasenia mali pri stavbe elektrárne dodržať.“

Černobyľ však zďaleka nie je jediná AE, ktorá sa podobá tikajúcej bombe, pretože bola geologicky nesprávne umiestnená. Vtedy boli všetky reaktory v krajine rozmiestňované na základe vojenských a strategických aspektov. To platí aj pre litovskú Ignalinu, najväčšiu atómovú elektráreň na svete. O geologické pomery sa tam nikto nezaujímal. Reaktor Ignaliny zodpovedá černobyľskému typu. Medzinárodní experti považujú túto konštrukciu za mimoriadne nestabilnú. Okrem toho chýba dostatočný reaktorový obal. V prípade nehody by rádioaktívne oblaky mohli nerušene uniknúť a dostať sa do celej Európy. A Ignalina stojí tiež na geologickom zlome, čo vyplýva zo správy z roku 1989. Mohlo teda v Černobyle ísť o takéto zemetrasenie? Čo na to hovoria správy očitých svedkov?

Čečerov: „Väčšina si spomína na temné dunenie. Tým to všetko začalo, hluk s nízkou frekvenciou. Podlaha sa triasla, steny sa hýbali, omietka opadávala zo stropu. Všetci si na to spomínajú. Zem akoby sa im otvárala pod nohami. Niektorí sa dokonca vyjadrili, že im to pripomínalo zemetrasenie.“ Podľa správy istého očitého svedka z 20 zamestnancov AE, ktoré mali tú noc službu, všetci vraj hovorili to isté: „Predtým než katastrofa začala, triasla sa zem.“ Týmto svedectvám však nikdy nebola venovaná pozornosť. „Počul som hrmenie, zo stropu spadla doska, stĺpy sa chveli, podlaha sa triasla, svetlo zhaslo a naskočilo núdzové osvetlenie. Po 30 – 40 sekundách sme nad nami počuli prenikavý hluk smerom od vpustu. V hale B spadla strecha. Najskôr spadla jedna doska, potom popadali jedna doska za druhou, vzápätí zhaslo svetlo. Keď svetlo opäť nabehlo, bolo rozhodnuté, že reaktor vypneme.“ Očitý svedok: „Cez dieru v streche som videl svetielkovanie, žiaden požiar, steny vo velíne sa začali triasť, aj strop a podlaha. Po niekoľkých sekundách druhá explózia, trocha slabšia ako prvá. Zvláštne svetlo, farebné svetielkovanie, ktoré išlo hore až do výšky 100 metrov.“

Správy očitých svedkov a Čečerovove výsledky tomu nasvedčujú: Vysvetlenie, ktoré zverejnili sovietske úrady v roku 1986, bolo nesprávne. Mali sme si myslieť, že po takej explózii plášť a kruhová ochranná nádoba jadra reaktora sú zničené. Na veľké prekvapenie však obe vykazovali iba malé poškodenie. Očakávalo sa, že explózia v reaktorovej šachte všetko roztrhne, nič však roztrhnuté nebolo. Mnohé nosníky na stabilizáciu grafitového poklopu sa namiesto toho jednoducho roztavili a zhoreli. A keď ste si tie roztavené časti pozreli zblízka, bolo jasné, že tu došlo k čudnému pôsobeniu tepla – ako keby tie rúry prepálil acetylénový horák.

Geofyzik Čatajev, ktorý rozhodujúce dokumenty údajne vlastnil, počul o zbierke správ očitých svedkov z tej nešťastnej noci a chcel o nehode Černobyľu napísať článok a tiež uviesť skutočnosť, že svoju úlohu mohlo zohrať aj miestne zemetrasenie. Článok však nikdy nevyšiel. Čatajev vytušil, že jeho život je ohrozený. V roku 1995 sa bez akejkoľvek výstrahy stratil.

Neskôr bolo jasné, že Čatajevove dokumenty boli záznamy tajných odpočúvacích staníc. Tie sa nakoniec predsa len dostali do rúk kritických vedcov. Boli to seizmologické záznamy z meracej stanice Norinsk, ktoré dokazujú, že v okamihu explózie reaktora bolo zemetrasenie. Seizmografické záznamy dokazujú, že prvé otrasy nastali krátko pred explóziou, a že krátko nato bolo zaznamenaných niekoľko ďalších otrasov. Tieto záznamy dokazujú, že nešťastie bolo podmienené zemetrasením a že oblasť je seizmicky aktívna. Zem sa triasla už asi 20 sekúnd pred explóziou reaktora, zistilo sa. Po otrase uplynulo 22 alebo 23 sekúnd, až potom reaktor vyletel do vzduchu. Seizmologická stanica zaznamenala zemetrasenie sily 2,5 na Richterovej stupnici. Z výpočtov vyplýva, že epicentrum sa muselo nachádzať hneď vedľa elektrárne. Pod blokom elektrárne alebo bezprostredne vedľa prebiehal zlom v zemskej kôre. Vtedy má aj slabé zemetrasenie účinok otrasu sily 7-8. Sovietske úrady však všetky tieto záznamy ignorovali. Teóriu zemetrasenia jednoducho odmietli. Podľa nich bola atómová elektráreň Černobyľu postavená v oblasti, ktorá je podľa všeobecných poznatkov geologicky stabilná.

Vedci moskovského geofyzikálneho inštitútu priebeh nehody zrekonštruovali ešte raz. Zo seizmografických údajov, z protokolov elektrárne a zo správ očitých svedkov. Zisťujú celkom nový obraz katastrofy:

Je polnoc. Asi jeden a pol hodiny pred nehodou počujú rybári temné dunenie. O 1.21 hod. vedúci výpočtového strediska počas obchôdzky v centrálnej hale spozoroval modravé svetielkovanie. O 1hodine, 23 minúte a 35 sekunde začína zemetrasenie. Veľký hrmot a blok 4 sa otrasie. O päť sekúnd neskôr (1.23.40) príslušný pracovník spozoroval zemetrasenie a stláča núdzový vypínač. Vibrácie rastú. Prvý silný otras, zvislé svorníky poletujú sem a tam, Stropné dosky padajú na zem – opäť svetielkovanie. V strojovni praskajú okná – silný otras zeme a reaktor exploduje. O 17 minút neskôr pracovník vo velíne zaznamenal ďalšiu explóziu. Je po zemetrasení.

Čečerov: „Charakter škôd v horných priestoroch nás nútil k zamysleniu. Tam museli zúriť nejaké tlakové vlny. Tam hore sa vyskytlo množstvo nezrovnalosti, ktorých príčiny sme si sprvoti nevedeli vysvetliť.“ Mohutná explózia v reaktore by určite všetko zničila. Tu však niektoré miestnosti ostali neporušené, a to bolo predsa len veľmi zvláštne. Ešte jedna vec bola zvláštna: Všetci si mysleli, že vo vnútri reaktora, blízo jadra, je intenzita žiarenia obrovská. No z ľudí, ktorí chodili v zničenom reaktore, nikto nezomrel a ani len vážne neochorel. Rádioaktívny materiál z reaktora si zrejme nenašiel cestu do budovy.

Nakoniec bola ustanovená spoločná ukrajinsko-ruská komisia. Vo svojej správe z marca 1996 dochádza k výsledku, že v noci černobyľskej katastrofy skutočne došlo k miestnemu zemetraseniu, asi 20 sekúnd pred nehodou. Správa bola zverejnená, nič sa však nestalo.

V zozname KGB sa v bode 10 uvádza: Informácie o jadre reaktora, ktoré by mohli prezradiť, že do prostredia unikli nebezpečné množstvá rádioaktivity, musia byť udržané v tajnosti.

V bývalom Sovietskom zväze pokyny KGB mohli byť účinné. Hodnoty namerané na celom svete však hovoria jasnou rečou. Podľa nich reaktor vymrštil do atmosféry oveľa viac rádioaktívneho materiálu, ako úrady uvádzajú. Oficiálne unikli iba 4 % náplne reaktora – asi 96 % sa ich nachádza v ruinách. V skutočnosti je to zrejme naopak. Skoro všetko vyletelo von a reaktor je skoro prázdny!






Nikto sa o pravdu nezaujíma. A nikdy sa nedozvieme, či Valerij Legasov poznal pravdu, keď svetovej tlači podával oficiálne vysvetlenie Černobyľu. V roku 1988, skoro presne dva roky po katastrofe potom, čo na základe jeho oficiálnej verzie neprávom obvinili zo zločinu pracovníkov elektrárne, spáchal samovraždu.

Na to, že spomínané zemetrasenie nebolo prirodzeným zemetrasením, ale bolo to umelé zemetrasenie vyvolané skalárnou zbraňou, Wernera Altnickela upozornil článok „Piknik s Geigerovými počítačmi“ od Martina Ebnera z roku 2003. V tomto článku bol uverejnený rozhovor s Prof. Lengfelderom z Inštitútu pre výskum žiarenia Otta Huga, ktorý túto informáciu prezradil.

A takto sa vyskladal celý obraz, ktorý sa opiera o dokumentáciu WDR/ARTE: Spojené štáty americké sa dozvedeli o skalárnom zariadení. V apríli 1986 sa malá americká tajná akčná skupina zamiešala do procesu, v rámci ktorého sa sovieti pokúšali vyvolať v USA v oblasti Los Angeles obrovské zemetrasenie. Nakoniec – vtedy vládla studená vojna – táto americká skupina zničila ruské skalárne vysielače, ktoré sa nachádzali neďaleko atómovej elektrárne. Pritom na tejto sústave skalárnych antén došlo k obrovskému elektromagnetickému výboju, ktorý zapríčinil atómovú katastrofu.

Pretože jedna vec ostáva stále nevysvetlená: Odkiaľ pochádzalo to modravé svetielkovanie, tie viacfarebné svetelné úkazy, ktoré bolo vidno krátko pred katastrofou?

Dňa 28. 7. 1976 nastalo veľké zemetrasenie v čínskom Tang-šane. Zomreli státisíce ľudí. Skôr než nastali prvé otrasy, v noci o 3:42 hod sa obloha rozžiarila. Rôznofarebné svetlá bolo vidno na vzdialenosť až 300 kilometrov. Listy mnohých stromov ako aj pestovaný šalát boli následne jednostranne spálené. Takéto prejavy sa vyskytujú pri použití skalárnych a HAARP technológií – nie pri obyčajnom zemetrasení.



Werner Altnickel, Susanne Kreth

Pôvodný článok vyšiel v Lichtsprache č. 41, v máji 2006. Zdroj. Preklad durino, apríl 2010.



Dodatok prekladateľa

V tomto článku mi ani tak nejde o zistenie presného priebehu katastrofy černobyľského reaktora v apríli 1986. Možno je havária Černobyľa skutočne dôsledok zlyhania ľudského faktora, ako sa uvádza v oficiálnej správe, možno nie. Skôr mi ide o ilustráciu skutočnosti, že zbrane na báze ovplyvňovania počasia napr. ožarovaním ionosféry vlnami extrémne nízkej frekvencie alebo naopak, mikrovlnami, s obrovskými výkonmi sa už dávno používajú. Sú to zbrane ktoré majú mnohé výhody. Dokážu vyvolať dlhodobé sucho, nečakané záplavy, ale žiaľ i ničivé zemetrasenie či tsunami. Ale asi najlukratívnejšia výhoda je tá, že neprezrádzajú identitu útočníka. Nikto tak nemôže útočníka obviniť z útoku.

Na zdokonalenie ich funkčnosti, účinnosti a smerovania účinku je výhodné, rozprašovať do ovzdušia vodivé čiastočky, aby vznikla vodivá vrstva. Na ich rozprašovanie sa používajú lietadlá, či už civilné alebo vojenské – na oblohe stopy ich práce pozorujeme v tzv. chemtrails. Kto chce, dokáže nájsť množstvo patentov udelených v súvislosti so zariadeniami na ovplyvňovanie počasia, ale i v súvislosti s rozprašovacími systémami leteckých motorov. Prídavné substancie vraj nie sú vypúšťané z prídavných nádrží, sú obsiahnuté už priamo v leteckom kerozíne, pod zámienkou zlepšenia jeho vlastností (účinnosť, tečenie pri nízkych teplotách…).

Otázka teda nestojí či vôbec, ale čím všetkým sme práškovaní. Prečo, to už tušíme. Amíci nerobia nič, čo by pre nich nebolo bytostne výhodné. Ich postoj k prírodným zdrojom je známy. Pre ropu a iné strategické zdroje nemajú problém vydrancovať cudziu krajinu, ekonomicky či vojensky. Najnovšie sa o tom zrejme presvedčí Irán. A zbraň globálneho dosahu, ktorá neprezradí identitu útočníka? Mňam. Životné prostredie? Cha, ak treba, v pohode zamoria (cudzie) územie aj tvrdým žiarením. Takže uvažovať o tom, že chemtrails vypúšťajú v záujme nás všetkých – aby tak spomalili údajné globálne otepľovanie, a to dokonca na vlastné náklady – je naivné a úsmevné.

Nechvália sa vypúšťaním chemtrails, asi vedia prečo. Ak to robia potajomky (a pritom pred očami nás všetkých), môžeme vychádzať z toho, že by sme určite nesúhlasili s ďalším jedovatým kokteilom, ” zaručene” neškodným pre ľudí a prostredie. Soli bária, hliník, nanočastice, čiastkové informácie o zložení vzoriek týchto svinstiev možno nájsť na niektorých stránkach o chemtrails. Nechcem rýpať do našich vládnych organizácií, ale asi by bolo dobré vedieť postoj našich bdelých orgánov (napr. ministerstva životného prostredia) k tomu, že nad hlavami nám cudzie (či vlastné?) lietadlá vypúšťajú bordel. A ak nevedia, o čo ide, v tomto krátkom videu uvidia, ako chemtrails vyzerajú a čo robí s oblakmi práškovanie a gigawatty energie, vrátane spomínaných viacfarebných úkazov na oblohe.

Určite ste si všimli, že naše nebo už nebýva modré. Nielen vo vzdialenej Amerike ale aj nás – v Bratislave, na Slovensku, v Európe. Naše deti nebudú poznať modrú oblohu, ani my si ju pomaly nepamätáme. Vnímame to ako niečo úplne samozrejmé, že obloha je biela. Ale nie je to samozrejmé! Pôvodne bola modrá.

Ak o chemtrails veľa toho neviete, pozrite si film Aerosol crimes (aerosólové zločiny). Žiaľ, je iba v angličtine prípadne v nemčine. Je to však výborný film na úvod do celej problematiky.

Pozrite sa občas na oblohu. Je biela, mliečna. Modrá už nie je. A viete prečo.

-----------------------------------------------------------------------------------------------
Neviem či sa to niekomu bude chcieť čítať, ale podľamňa to je zaujimavé